Slová v čereni

Ukážka z knihy

Barbarská noc z trinásteho na štrnásteho apríla 1950 – v tú noc boľševické komandá zatvorili mužské kláštory. O nie­koľko mesiacov neskôr zatvorili aj ženské kláštory. Všetkých rehoľníkov deportovali. Rehole prestali na Slovensku existo­vať. Musel to byť hrozný zásah do vášho života... Boli s nimi aj nejakí žandári. Tí boli ešte najľudskejší. Vie­dol ich veliteľ v mohutnom koženom kabáte – „kožáku“. Dali nám dvadsať minút na pobalenie. Nám mladým to ešte ako tak stačilo, ale bol tam napríklad rehoľný brat Ján Králiček, ktorý býval v jednej izbe tridsať rokov. Po prvej svetovej vojne bol redaktorom časopisu Posol katolíckych misií. Ovládal šesť či sedem jazykov. Býval v malej skrom­nej izbičke. Zrazu mu povedali, že má dvadsať minút na pobalenie. Roztriasol sa, lebo nevedel, čo má vlastne robiť. Ani nevedel, čo je to balenie, lebo on sa nikdy nebalil. Tak mu ktorýsi žandár pomohol. No a potom sa už začala naša okružná či „vyhliadková“ cesta vlasťou: Podolínec, Pezinok, Králiky, drevorubačstvo, desaťročná vojenská prezenčná služba. Niektorí museli len na tri roky. Po vojenčine nastúpili do baní na tri, štyri, päť rokov. Pri týchto nútených prácach zomrel jeden z mojich spolubratov. V žilinskej celulózke ho obliala nejaká teku­tina. Bol to tvrdý, krutý život.