Tajomstvo našich hôr

Nekontrolovaná vášeň odoláva všetkým napomenutiam, dokonca aj od milovaných osôb. Až keď nastane tragédia, človek sa zastaví a chtiac-nechtiac musí znášať jej dôsledky, často kruté, tvrdé, bolestné. Niet hriechu, niet zločinu, ktorý by si nevyžadoval zadosťučinenie. To vo svojom živote zakúsil aj Jakub Luknár, aj keď nevinne odsúdený. Rozpad rodiny, väzenie, smrť manželky – to je len niekoľko dôsledkov, ktoré zasiahli jeho najbližších. Kým však človek žije, nič nie je natoľko stratené, aby po úprimnom pokání nenastala katarzia, ktorou sa všetko obnoví, očistí, napraví. 

Alexander Vaško (1901 – 1978) študoval na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Po štúdiu pôsobil ako poručík v delostreleckom pluku v Nitre. Od roku 1934 pracoval ako učiteľ ľudových škôl v Gymešských Kostoľanoch a vo Voderadoch. Po roku 1945 bol veliteľom delostreleckého pluku v Topoľčanoch, v roku 1947 bol zatknutý a v roku 1948 na základe vykonštruovaných obvinení odsúdený na doživotie a konfiškáciu majetku. Väznený bol vo viacerých väzniciach, v roku 1960 bol amnestovaný a v roku 1968 emigroval s rodinou cez Rakúsko do Kanady, kde sa usadil v meste Sarnia. Bol to plodný autor dobrodružnej, detektívnej a cestopisnej literatúry, určenej hlavne mládeži. Po detektívnych románoch V drápoch satana, Záhadná sfinga (oba 1934) vydal v Spolku sv. Vojtecha viaceré romány pre mládež: Tajomstvo jaskýň (1936), Divotvorný kameň (1940), Had, Najdený život (oba 1942), Hora šťastia (1944) či Spútané more (1947), ako aj dobrodružný román s autobiografickými prvkami Čierna Nemezis (1942) alebo román zo súčasnosti Zlatý mamon (1943).

Ukážka z knihy

Čakanie býva pre pytliaka pôžitok, i keď často čaká márne. Mnoho ráz sa nachodí, načaká a nič mu nepríde na mušku. Inokedy sa nečakane objaví húf diviakov alebo jeleňov a obyčajne v takej situácii, keď nemožno strieľať. Jakub si bol istý, že nebude čakať nadarmo. Sedel proti vetru a nijaký ňufáčik ho nemohol zvetriť. Začul slabý šramot. Zbystril pozornosť, nahmatal pušku a ľavý lakeť si oprel o koleno. V tejto polohe vytrval bez pohnutia. Náhle sa ozval charakteristický krátky ryk a vtom sa mu pred očami objavil krásny srnec. Jeho impozantná postava vyžarovala silu a vedomie vlastnej krásy. Stál nehybne, s napnutými ušami. Jakub sa trocha zachvel, namieril a spustil. Srnec však odskočil o zlomok sekundy skôr. Pytliakovi sa zdalo, že v blízkosti začul aj iný vystrel. No nemal čas nad tým rozmýšľať, pretože vzápätí sa ozval strašný výkrik a za ním chrapot umierajúceho človeka. Jakub pustil pušku na zem a naľakaný vyskočil. Meravo hľadel pred seba: vo vzdialenosti asi šesťdesiatich krokov sa pred ním zvíjala mužská postava. Šialene sa rozbehol, aby zistil totožnosť raneného. Bol to horár Horák. Skonával.